Ondřej Švirák: „Najviac riskuje ten, čo nikdy neriskuje“

Ahoj Ondro, 
vlani si úspešne zvládol dokončiť svoj projekt 26ultra, počas ktorého si ubehol 26 ultramaratónov v 26 štátoch na 6 kontinentoch. Čo ťa viedlo k tomu sa do niečoho takého pustiť?
Začalo to celkom nevinne, keď som si chcel pred začiatkom "dospeláckeho života" užiť čo najviac cestovateľských zážitkov. Uvedomil som si, že akonáhle raz nastúpim do zamestnania, bude výrazne náročnejšie vypadnúť na dlhšiu dobu do cudziny. Vypísal som si 13 výprav v rámci svojej práce horského sprievodcu Expedition clubu, lenže pri pohľade do kalendára ma mrzelo, že sa pripravím o podstatnú časť bežeckej sezóny.

Tak prišiel nápad na 26ultra?
Napadlo mi cestovanie spojiť s nejakou vlastnou bežeckou výzvou a hlavou mi prefrčal ultramaratón, ku ktorému párkrát do roka pričuchnem. 13 ultramaratónov mi ale neprišlo ako dostatočná výzva a povedal som si, že keď nebudem behať vzdialenosti atakujúce hranicu 100 km, ale uspokojím sa "len" s 50 km, zvládnem ich výrazne viac. Napadlo mi číslo 26 evokujúce nielen môj aktuálny vek, ale aj počet týždňov v roku (52 týždňov) vydelený dvoma. A tým to celé začalo :-).

Sme veľmi radi, že si túto veľkú výzvu zdarne dokončil :-). Veľa našich čitateľov by určite zaujímalo, ako sa človek dostane počas roka do toľkých kútov sveta. Určite to nebola práve lacná záležitosť?
Obrovskou výhodou je fakt, že som na časť výprav išiel ako sprievodca (hradená doprava a ubytovanie). Druhú polovicu som si však musel pokryť z vlastných peňazí. Celá táto sranda ma vyšla na 159 812 Kč (~ 6215 €). Spisoval som si úplne všetky výdavky od leteniek cez vypitú coca-colu až po rozbitý displej mobilného telefónu.

Najdrahšia bola Južná Amerika (60 840,-) nasledovaná JV Áziou a Austráliou (45 659,-), ktorú som tiež neabsolvoval pod záštitou Expedition clubu. Do Austrálie by som sa vôbec nebol schopný pozrieť, keby som nemal od VUT športové štipendium, ktoré našťastie pokrývalo všetky moje výdavky. Vysoká škola bola mojím jediným finančným sponzorom, všetky ostatné náklady som pokryl pomocou peňazí zarobených sprevádzaním.

Bol som prekvapený, ako krásne sú poľské Tatry

Robiť horského sprievodcu znie ako práca snov. Je?
Nie je to až taká sranda, ako sa môže zdať. Často sa nachádzate v nepríjemných a aj nebezpečných situáciách, ktoré musíte čo najrýchlejšie správne vyhodnotiť. Je to psychicky aj fyzicky veľmi náročné, mnohokrát sa mohlo stať, že by moje zlé rozhodnutie skončilo smrteľným zraneniam.

Čo v rámci tejto práce robíš?
Sú výpravy, kde som z väčšej časti vodič a automechanik, inokedy som tak trochu psychológ a predajca outdoorového vybavenia. Moja práca totiž začína od samotného stretnutia v klube a zahŕňa aj dopravu na dané miesto, resp. riešenie všetkých nečakaných nástrah, ktoré sa na výprave vyskytnú. Napríklad vlani jeden môj kolega zachraňoval z havarovaného automobilu uprostred kosovských hôr 4 zranených pasažierov. Vodič bol na mieste mŕtvy, spolujazdkyňa mu zomrela v náručí.

Tak to musí byť naozaj veľmi náročné. Dá sa takýto spôsob života skĺbiť so vzťahom, rodinou?
Mám priateľku žijúci v Španielsku a snažím sa s ňou tráviť čo najviac voľného času, v dnešnej dobe lacných leteniek nie je až tak nereálne udržiavať si vzťah na diaľku. Avšak som zhruba polovicu mesiaca na cestách, takže veľmi oceňujem jej tolerantnosť a podporu vo všetkom, čo robím. Z dlhodobého hľadiska ale táto práca nie je udržateľná a nechcem byť ten otec od rodiny, ktorý nikdy nie je doma.

Pri návšteve peruánskeho Machu Picchu

To znie rozumne. Ako si sa k tejto práci dostal?
Bol som čerstvo po rozchode a utápal svoj žiaľ nad pivom v klubovni Expedition clubu, kde som sa náhodou stretol s jej majiteľom - Albertem Fikáčkem. Pustili sme sa do reči a hovoril mi, že zháňa schopných sprievodcov a či vraj o niekom neviem. Vzhľadom k tomu, že od 10 rokov robím orientačný beh, lozím a lietam po horách, povedal som mu s úsmevom, že o jednom takom človeku viem :-).

Prejaví sa poznávanie nových kultúr na vnímaní sveta? Máš teraz pocit, že si vďaka cestovaniu iný človek?
Rozhodne vám to zmení pohľad na svet. Som úplne alergický na typicky český negativizmus, ako sa tu máme v českej kotline zle. Každý by sa mal povinne pozrieť o 500 km smerom na východ a zavítať na Ukrajinu. Priemerný plat ľahko cez 3000 Kč, katastrofálne cesty a mizerné zdravotníctvo. Krajina tak blízka a predsa tak vzdialená. Cestovanie mi veľa otvorilo oči a určite ma aj zmenilo.

Aký je tvoj najsilnejší zážitok z ciest?
V Himalájach som napríklad riešil záchranu zo 4 300 m, keď pre dotknutú osobu postihnutú výškovou chorobou nemohla 2 dni priletieť helikoptéra. Nemohli sme s ňou zostúpiť nižšie, pretože nám cestu prehradila rozbúrená ľadovcová rieka a pokračovať ďalej by znamenalo zdolanie sedla vo výške 5 300 m. Mali sme síce lieky na výškovú chorobu, ale čokoľvek dotyčná požila po, to okamžite vyvrátila, a boli sme radi, že sa nám ju podarilo pomocou kyslíkovej fľaše stabilizovať a dostať po 2 dňoch do bezpečia. Vlani nás na rovnakom mieste lízla lavína, ktorá spadla zo siedmej najvyššej hory sveta (Dhaulagiri).

Z najvyššieho vrcholu Maroka, Džabal Tubkal (4167 m n. m.)

Je niečo, bez čoho sa pri svojich cestách nezaobídeš?
Myslím, že sa zaobídem prakticky bez čohokoľvek. Čo nemáš, to nepotrebuješ. Poznám príbehy ľudí, čo sa v 14 rokoch vydali stopovať do Sudánu a nemali vo vrecku skoro ani korunu. Nepotrebujete mať vybavenie za desiatky tisíc korún na to, aby ste precestovali svet. Keď to vezmem až na dreň, stačí vám oblečenie, čo máte na sebe. Všetko ostatné (peniaze, stan, spacák a pod.) je len otázkou väčšieho komfortu. Najviac využívaným vybavením tak býva môj mobilný telefón (navigácia, zábava, foťák, prípadná pomoc).

Čo cestou ješ?
Mojím obľúbeným jedlom sú tyčinky a cukríky od Chimpanzee. Ponúkajú rýchle doplnenie energie či už bežím, trekujem alebo idem v aute. Páči sa mi na nich, že sú od nás z ČR a majú skvelé zloženie. Na dlhších výletoch do divočiny, kedy si musím všetko niesť na chrbte, baštím dehydratovanú stravu. Vlani to bolo jedlo značky Mountain House, tento rok sa prikláňam k značke Lyo Food. Jedná sa o klasické jedlo zbavené vody, ktoré len zalejete horúcou vodou a po 10 minútach môžete jesť.

Čo by si poradil ľuďom, ktorí túžia zažiť veľké dobrodružstvo, ale boja sa zbaliť a vyraziť?
Najviac riskuje ten, čo nikdy neriskuje. Na smrteľnej posteli nebudete spomínať na to, ako ste sa váľali na gauči a pozerali na telku. Čas je najcennejšia komodita a záleží len na vás, ako ju najlepšie využijete. Spoznať svet, v ktorom žijeme, je tá najzmysluplnejšia činnosť, ktorú môžete vo svojom voľnom čase robiť :-).

Nórske Lofoty sú rozprestreté na desiatkach menších ostrovčekov

Snáď si ľudia vezmú tvoju radu k srdcu :-). Poďme teraz ešte späť k projektu 26ultra. Na ktorú z etáp najradšej spomínaš, kde sa ti najviac páčilo?
Najradšej? Národný park Torres del Paine v Čile. Musel som počas 2 dní zdolať 110 km s 30litrovým batohom na chrbte, v ktorom som mal stan, varič, spacák s karimatkou a vecami na prezlečenie. Vstával som o 3:30 ráno, aby som sa vyhol "dopravnej špičke" a odmenou mi bola panenská príroda bez ľudí. To si takto bežíte pozdĺž desiatok kilometrov dlhého ľadovca, na obzore sledujete stádo lám a nad hlavou sa vám týčia ikonické štíty kopcov, o ktorých som odjakživa počúval. Krása!

To znie skoro ako reklama na Čile :-). Čo druhá strana mince, na ktoré miesto by si radšej zabudol?
Hneď pri prvej výzve konanej na Ukrajine v januári 2017, kedy sa teplota vzduchu šplhala k -20 ° C, mi zamrzlo pitie a podráždil som si dýchacie cesty natoľko, že som z toho ochorel. Tiež ma nepotešilo, keď mi nejaký dobrák odcudzil pri trekování po Nepále bežecké kraťasy a ja tak musel bežať v narýchlo kúpených North fejkoch. Tie mi bohužiaľ rozodreli slabiny až do krvi, takže som od 20. kilometra bežal ako káčer.

To už znie menej príjemne. Ako si vlastne vyberal destinácie, do ktorých sa pustíš?
Polovica z nich bola daná mojimi výpravami v úlohe sprievodcu a jednalo sa o vopred naplánované lokality, ktoré som nemohol upraviť. Druhú polovicu som plánoval na základe vlastného záujmu. Na Slovensku zbožňujem Malú Fatru, v Poľsku zasa Tatry v okolí Morského oka a vo Francúzsku oblasť okolo Chamonix. Často som sa vracal na svoje obľúbené miesta, kde som už predtým trénoval či pretekal. Na druhú stranu v Južnej Amerike som nikdy predtým nebol a vyberal som si na základe odporúčania kamarátov a desiatok hodín googlenia.

Patagónia je najkrajšie miesto, ktoré som za svoj projekt navštívil

Máš spočítané, koľko si toho dohromady nabehal?
Celkovo som za minulý rok mal na konte okolo 500 hodín športových aktivít, pri ktorých som nabehal 3 500 kilometrov a nastúpal bezmála 130 000 metrov. Nie sú to príliš vysoké čísla, však som strávil 200 dní na cestách, kde často nemáte podmienky na zmysluplný tréning.

Máš už v hlave nejaký podobne ambiciózny projekt, ktorý by si chcel v blízkej dobe realizovať?
Žiadny ďalší projekt podobného formátu v dohľadnej dobe neplánujem. Pred 2 rokmi som spoločne s Adamem Chloupkem vytvorili český najrýchlejší čas pri zdolaní korzickej GR20 a podobné výzvy ma lákajú aj naďalej. Koketoval som s myšlienkou prebehu GR11 (trasa od Atlantiku po Stredozemné more) alebo nejakého populárneho himalájskeho treku, ktorý by som si chcel naľahko prebehnúť. Bohužiaľ sa teraz potýkam so zápalom oboch achiloviek, čo je zranenie spôsobené vlaňajším projektom a kým ho nedoliečim, radšej podobné bláznovstvá neplánujem :-).

Na záver nezostáva než sa opýtať: 26 destinácií v 26 rokoch? Čo budeš robiť, keď ti bude 50? :-)
Vypijem 50 pív v priebehu 50 hodín :-).

V tom prípade ti prajeme veľa šťastia a vďaka za rozhovor! :-)