Malofatranská stovka 2017 alebo "Neudržíš sa v závese, nemáš nárok ..."

Krásne hory a ťažká, technická trať. Parametre 103 km a cca 7790 m prevýšenie robia z týchto pretekov jednu z najväčších brutalít v strednej Európe.

Len pre porovnanie, taký výlet na Lysú horu, ktorý zaberie väčšine turistov aspoň pól dňa, má zhruba 13 km a 850 m prevýšenie.

Časový limit na MF100 bol 32 h a víťazné časy sa v minulosti pohybovali medzi 17:30 a 19 h. Musíš "dream big": Do polnoci chcem byť doma - to znamená max. 18 h na trati.

Posledný dvojmesačný tréningový blok sa nijak špeciálne nepokazil a tak cítim v nohách niečo ako vzdialený výkrik odhodlanej, hoci polomŕtvej formy. Jo, mám na čom stavať.

Sucho v krku, mokro v topánkach

Vyrážame v piatok 30. 6. spoločne s Radkom Chrobákom (a.k.a. Fazuľa), najväčším kamarátom a rivalom v jednom, a našou support crew v ústrety Terchovej. Som celkom nervózny. A protivný. Rýchlo absolvujeme akreditáciu a kontrolu povinnej výbavy. V taške mám asi tonu vecí, ktoré v živote nebudem potrebovať, ale reflexný prvok nie. Ukecávám to na reflexný pásik na kraťasoch, ktorý má asi 0,2 x 0,4 mm. Rýchlo ubytovať a nachystať veci na preteky. Štart je o 6:00 ráno, to znamená spať hneď po večerníčku. Stres a chaos v chystaných veciach stúpa. Nakoniec je ale všetko ako má byť a tak s čistou hlavou ideme spať (čítaj: som tak vynervovaný a nahecovaný na štart, že sa celú noc akurát otáčam a nemôžem sa za žiadnu cenu rozhodnúť, v akých topánkach vlastne pobežím, hoci disponujem asi 25 pármi).

Ráno prší. Silno. Voľba padá na Talon 212. V botníku mi leží pekne čerstvý pár, bude to lahoda. Ráno ešte premýšľam koľko vody na štart. Radek mi dáva jasnú odpoveď. "Už ti zasa hrabe, kamoš. Zima, prší a ty sa chceš postaviť na štart skoro v plavkách, bez vody a streliť tam kilo... ?!"

Vody beriem dostatok.

6:00. Štart!

Vbiehajme do lejaku. Sme premočení za asi 0,163 sek. Prvé cca 4 km sú po asfalte s naozaj miernym stúpaním tak je aspoň čas pozdraviť známe tváre a prehodiť pár demoralizujúcich viet ako "Vyzeráš nejako unavene!" Alebo: "nepribral si trochu? Zdáš sa mi nejaký pomalý... "Zišlo sa naozaj veľa kvalitných koňov. Konkurencia ako blázon. Zo všetkých je ale cítiť rešpekt k trati. Snažím sa byť stále vpredu, vždy ale za niekým. Ultra-trail v tomto pripodobňujem k cestnej cyklistike. Tiež sa utvárajú skupinky, niekto musí ťahať, niekto sa len vozí v závese. Útočí sa, doťahuje. Je to hra s pocitmi, s hlavou. Čisté pretekanie, čistá radosť.

Do hry vstupuje nový rozmer, technická náročnosť trate. Mokrá žula kĺže. Niečo ako, keď nalejete trochu oleja, mydla a masla na plexisklo a potom po ňom skúšate bežať. Hneď na začiatku prvého zbehu idem k zemi. Zrovna v mieste, kde by som pád zo zrázu asi nerozchodil. Som nervózny. Chyby už na začiatku. Vo zvyšku zbehu sa nemôžem uvoľniť. Som v kŕči, z ktorej pramenia ďalšie chyby.

Na prvú občerstvovačku dobieham, tuším, ako 3. Aj tak sme za chvíľu zas všetci pohromade. Utvára sa asi šesťčlenná skupina, v ktorej, ako som neskôr zistil, sú dvaja päťdesiatkári (pridružený závod štafiet na 2x 50 km), na ktorých som si dával pozor úplne zbytočne.

V sedle pod Rozsutcom nás horská služba odkláňa, Veľký Rozsutec obiehame, počasie je moc rizikové. Rozmýšľam, koľko nám tým odpadne výškových metrov. Nakoniec cca 500. Aj tak stále 7300m plus budí rešpekt.

Terén mäkne - ide do tuhého

Dobiehame do sedla Medzihole na ďalšiu občerstvovačku. Tempo narastá, začíname do toho šliapať. Začína sa pretekať. Na čele je Víťa Otvoril, od ktorého všetci očakávajú víťazstvo. Oproti nemu som formu nevidel ani z idúceho vlaku. Proti tomu nastupovať nebudem. A tak sa držím v závese. Víťa nás všetkých tak trochu zneuctieva tým, že so sebou ani nemá prútika. Celkom punk na takéto prevýšenie.

Nasleduje jeden z najintenzívnejších momentov závodu, zbeh zo Stohu. Pamätám si, že to tam kĺže, aj keď je všade okolo všetko vyprahnuté. Ako to asi musí vyzerať pri výdatných dažďoch. Je to trochu na hrane. V jeden moment spadnem na zadok, kĺžem sa... za žiadnu cenu nemôžem zastaviť. Neskôr mi hodinky ukázali, že som tam v jednej chvíli dosiahol rýchlosť 58,5 km / h. Nič príjemné, chvíľu som myslel, že možno čau - navždy. Vo výsledku ma to ale nakoplo. V nohách mám stále nabité. Plánujem to poriadne roztancovať niekde okolo 70 kilometra.

Sme v skupine s Vito a Radkom. Medzitým sa k nám pridala slovenská hviezda Tomáš Kačmarčík a poslal naše sebavedomie spať rovnako rýchlo, ako rýchlo okolo nás bezstarostne preskackal. Aktuálny stav: Kačmarčík prvý, ja s Radkom a Vito sa ho snažíme prenasledovať. Presnejšie, Víťa sa ho snaží prenasledovať, s Radkom za ním vlajeme ako červené trenky na Pražskom hrade.

Kríza alebo všetko je o hlave

Náznak prvej krízy. Na tieto momenty som sa psychicky veľa pripravoval. Sú to asi najnáročnejšie chvíle pretekov. Človek musí aj napriek veľkému odporu do seba nasúkať niečo poriadne (čokoľvek iné než gél) a snažiť sa spomaliť čo najmenej. Všetko to musí sprevádzať presvedčenie, že sa z toho za chvíľu dostane, pretože vydržať tento očistec sa nedá moc dlho a hlava je jedna z mála vecí, ktoré musia pri ultra vydržať až do konca. Pľuzgiere, zvracanie, kŕče. To všetko sa dá oklamať. Práve hlavou. Na občerstvovačke beriem banán a padám prenasledovať dvojicu predo mnou. Snažím sa stále si nechávať rezervu, hlavne si nevymlátiť stehná v zbehoch, aspoň prvých 80 km. Do kopca sa cítim fantasticky a aj napriek štrajkujúcemu žalúdku, chlapcov vždy dobehnem. Tí majú ale lepšie zbehy, tak mi zasa utečú.

Hmla aj dážď ustávajú. Práve bežíme asi najkrajšiu časť trate. Technický, ale stále behateľný hrebeň v kombinácii s "potiacim sa" údolím dokonale vystihuje celú atmosféru pretekov. Trochu kruté, ale krásne. S žalúdkom je to ako na hojdačke, dostanem do seba gél, čakám, či ho udržím a na chvíľu je to ok. Za chvíľu zase prázdno. S flapjackom si žalúdok tiež moc nerozumie. Som na začiatku asi 17km dlhého zbehu do Lipovca, ktorý je zhruba v polovici pretekov. Na občerstvovačke zjem kúsok chleba s masťou. Áno! To je presne to, čo moje telo chcelo.

Čas pritvrdiť

Korene, občas kameň, technická náročnosť 7/10, toto mi sedí. Definitívne sa z krízy dostávam. Čas trochu pritvrdiť. Na hrebeni bolo vidieť späť približne 10 min, nikoho som za sebou nevidel, takže viem, že na 5. miesto mám aspoň tých 10 minút. V hlave sa mi formuje scenár, že Víťa Radka po ceste unaví, ja prebehnem 20 km pred cieľom okolo jeho vyprahnutého, bezvládneho tela a s eleganciou si dokĺžem pre bronz.

Houby, houby, zlatá rybka. Tesne pred polovicou pretekov ma predbieha Kuba Uherek (po pretekoch funkcionármi prekrstený na "Uheráka" :D). Predbieha ma dosť nemilosrdným spôsobom. Pred pretekmi som si síce zakázal kontrolovať tempo, aby som sa zbytočne nezväzoval, hodinky mám len na navigáciu po trase, príde mi ale, že bežím niečo málo cez 4 min / km. Kuba tým pádom musel letieť pod 4. Nechápem ... v takom teréne.

V polovici si dávam na občerstvení záležať. Tankujem NUTRIDRINK a asi tonu melónu. Na cestu do ruky beriem chleba. So škvarkami. Áno, na ultra je to celkom obžerstvo.

Po pár km na moje prekvapenie dobieham Kubu. "WTF ?! To som tak úžasný ?! Ale áno, som asi fakt tak namakaný a strategicky vyspelý jedinec. Som proste najlepší!" hrá mi v tú dobu v hlave. Áno, áno, namyslený frajer skoro dostane facku. Nahecovaný skúšam okolo 60. km odbehnúť a Kubu dostať zo závesu. Lenže Kuba so mnou beží, ako by sa nechumelilo a po pár minútach mám problém udržať sa aj polomŕtveho Tomáša Kačmarčíka, ktorého sme medzitým dobehli. Nevyzerá dobre.

Človek mieni...

Plán bol geniálny. Nepočítal som s tým, že ostatní majú v nohách tiež nabité. Podstatne viac ako ja. Prepadám sa do zúfalstva. Nohy sú super, žalúdok v núdzovom režime, to ale k ultra patrí. Vypína mi hlava. Vytráca sa radosť z pretekania. O takých medzičasoch sa mi ani nezdalo, a napriek tomu som zapadnutý niekde na 5. mieste. Dnes na tú bedňu jednoducho nemám. Všetko umocňuje dvadsaťminútový kufor. Som v rozklade.

Pri návrate na správnu trasu našťastie stretávam Zdeňka Hrušku, ktorému sa posťažujem, ako mi nič nevychádza, že sú na mňa všetci zlí, a že mám ten najhorší život zo všetkých pretekárov. Zaslúžil by som si pár faciek. Divím sa, prečo mi Zdeněk nebodol papekom ... Každopádne mi táto sebaľútosť pomohla a tak sme do toho šliapli spoločne. Tvrdíme muziku. Skôr preto, aby sme už boli doma. Pretekať sa mi už naozaj nechce. Je mi všetko jedno.

Škoda. Na konci sme totiž na 4. v poradí strácali len asi 15 minút. Ale čo, som ešte mladý a takých pretekov ma čaká ešte veľa, dôležité je zbierať skúsenosti. Posledné kilometre už sme si paradoxne užívali a do cieľa vo Fačovskom sedle dobiehame sa Zdeňkom na delenom 5. mieste.

Podčiarknuté, sčítané

Tento rok to bolo naozaj rýchle. Zišla sa silná konkurencia a vo výsledku som radšej piaty medzi takými esami, než na debne bez súperov. Aj môj konečný čas ma vo výsledku potešil. Oficiálne 103 km (s blúdením 106) a 7100 m plus prevýšením za 15:08 h nie je zas tak zlé. Nohy pracovali tak ako mali a žalúdok a hlavu ešte vyladíme. Je na čom stavať. Zážitok to bol krásny.

Hlavne som rád, že som narazil na Zdeňka. Človek už je v konečnej fáze takého závodu orezaný na to základné, čo v ňom zostalo. Nechcem znieť ako jednorožec, ale v takýchto momentoch sa formuje to ozajstné kamarátstvo. Takže vďaka!

Kuba Uherek nakoniec vyrovnaným tempom dobehol na druhom mieste za Vítkom Otevřelom a Radek Chrobák si dotancoval na 3. miesto. Tomáš Kačmarčík aj napriek klinickej smrti na trati ukoristil 4. flek. Rešpekt!

A určite nesmiem zabudnúť poďakovať všetkým, čo sa na tejto pakárni podieľali. Vďaka našej support crew za technickú podporu na trati, ale hlavne za podporu morálnu. Beží sa ľahšie, keď na vás na každej občerstvovačke niekto čaká a viete, že nie ste jediný, komu záleží na tom dobehnúť. Taktiež vďaka Sanasportu, že ma obul a vyobliekal. A vďaka organizátorom za doslova sebaobetovanie ako pri organizácii, tak pri samotnom priebehu pretekov.

Zdar a silu, uvidíme sa na kopci!